normálny

Neviem či je bezpečné načínať takúto tému. Už dávno som si všimol, že veľa krát sa stane, že autor článku o náboženstve, politike či iných dobrodružných témach je rýchlo pochovaný tou polovičkou sveta, ktorá má iný názor. Každopádne som si povedal, že by bolo dobré urobiť si už konečne poriadok v tom, či som veriaci kresťan alebo neveriaci. Častokrát sa totiž dostávam do situácie, keď sa ma niekto opýta, či som veriaci alebo nie a ja váham s odpoveďou. Váham preto, pretože mi nieje celkom jasné na čo sa ma konkrétne daný človak pýta. Pre mňa totiž byť veriaci, je niečo iné ako pre niekoho iného. Resp. Každý má svoj názor na to čo je to viera a tak isto čo je to byť veriaci. Preto očakávam, že každý má k tomu iný vzťah. Narodil som sa do rodiny, v ktorej táto otázka nieje celkom zodpovedaná a preto som mal určitú volnosť v tom, čo môžem prijať a čo nemusím. Tak isto už ako malý som ale bol podporovaný na mojej ceste v staní sa plnohodnotným kresťanom a to ako po stránke duševnej tak po stránke formálnej. Kresťanstvo je viera, v ktorej som bol pokrstený. Počas dlhých rokov som onej počúvaj hovoriť mnoho ľudí. A počúval mnoho kresťanov, ktorí vyjadrovali svoj kresťanský názor na svet. Od vzniku vesmíru a života až po jeho zánik. Mnoho z týchto vecí bolo pre mňa nepodložených špekulácií. Väčšinou snažicich sa odpovedať na otázku, načo je život. Všimol som si ale jednu vec, ktorú majú praví kresťania spoločnú a píše sa o nej v biblii a tú som prijal ako za podstatu mojej viery. Zaberá v biblii podstatnú časť. A to, očom sa tam píše, je už podložené dosť dobre. To jediné pre mňa znamená byť veriacim. Súvisí to s naším každodenným správaním sa k svojím najbližším. Ako málý, keď som šiel prvý krát k spovedi, som ešte nevedel načo je taká spoveď. Zdalo sa mi, že žadne hriechy nemám a pripadalo mi neuveriteľne trápne si narýchlo vymýšľať hriechy typu: nevyniesol som smäti, zjedol som zmrzlinu svojej sestre, atď... Zároveň keď som tieto hriechy priznával, necítil som žiadnu ľútosť, čo bola ďalšia vec, ktorá ma utvrdzovala v tom, že spoveď je niečo zbytočné a nepríjemné zároveň. Nepríjemná bola hlavne z dvoch dôvodov. Tým prvým bol spôsob akým spoveď prebieha. V tej dobe som mal panický strach z povinnosti, pred tým než priznám hriechy, povedať bez chyby tie slová na úvod ako básničku “Spovedám sa pánu bohu i vám ... “. Tá druhá nepríjemná vec a tá je už o dosť podstatnejšia, bola tváriť sa pokorne. Hovorím tváriť sa, pretože som to tak naozaj vnímal. Ako odomňa môže niekto chcieť, aby som ľutoval hriechy? Ale aké hriechy? Veď žiadne nemám! Jediný hriech ktorý robím, je že predstieram, že mi je niečo ľúto. Mi hovoril niekto vomne. Veľmi dlhú dobu sa mi snažili v kostole niečo vtĺcť do hlavy a môžem povedať, že výsledok nebol oslňujúci. Jediné čo som si odtiaľ nosil bol pocit šťastia, že tam musím ísť až znova o týždeň. Bol som malý chlapec, ktorý nerozumel tomu, prečo musíme všetci robiť na pokyn to isté. Prečo musím kľačať a hlavne prečo tam chodia aj ľudia o ktorých som vedel, že sú zlí. V kostole sa všetci hrali na svätcov, pokorných, ľutujúcich svoje hriechy. A to mi bolo nepríjemné najviac. Robiť to isté ako oni. Predstierať ľútosť. Ja som to videl robiť ľudí okolo seba. Vedel som, že ja mám aspoň toľko rešpektu a dôstojnosti k sebe samému, aby som nepredstieral, že mi je niečo ľúto, keď v skutočnosti to tak nebolo. Ľutujeme svoje hriechy na povel, TERAZ! Nie, to nedokážem. To a mnoho iných negatívnych a nelogických faktorov (ako napr. fakt, že viera bola častokrát používaná na sfanatizovanie ľudí, v jej mene sa zabíjalo atď,...) vyústilo k odvráteniu mojej pozornosti od viery. Až po veľmi dlhej dobre som sám začal rozmýšľať o tom, čo je pôvodom nenávisti medzi ľuďmi a zla ako takého, ako sa má dobrý človek správať, ako budovať vzťah, ako tvoriť lásku. Čiste s použitím logiky. A tak som si nakoniec spomenul, čo to tam v tom kostole z tej biblie čítali, čítali o láske. S láskou to je ako s peniazmi, každý ju potrebuje. Každý človek jej ale spotrebuje rôzne množstvo a rôzne množstvo vyrobí. V základe existujú teda dva typy ľudí. Tí, čo viac lásky vyrobia ako spotrebujú a tí, ktorí lásku sem tam vyrobia ale väčšinou iba spotrebúvajú. Neplatí teda úplne pravidlo, koľko lásky dáš, toľko dostaneš. Jedine, že by to človek dostal po smrti. Ale aj to je podľa niekoho možné. Ja tomu ale neverím. No ale teraz sa vrátim k bližšie k tomu, čo ľuďom znemožnuje lásku tvoriť. Pre mňa to je podstata zla. Možno sa to nezdá, ale vytvoriť boha, pretože boh je láska, nieje také jednoduché. Zložité na tom je to, že keď ju človek chce vytvoriť(tým sa myslí vytvoriť v niekom inom), musí ju najprv odoprieť niekomu ďalšiemu, na kom mu záleži oveľa viac. Musí ju odoprieť niekomu, koho má zo všetkých najradšej, niekomu, kto nemá žiadne hriechy a určite pôjde do neba a ten niekto je on sám. Predstavte si vzťah dvoch ľudí, ktorí sú zvyknutí lásku spotrebúvať. Ja ich volám egoisti na lásku. Môže to vydržať? Je jednoduché si povedať, nehodíme sa k sebe. Taký egoista na lásku nieje schopný ľutovať svoje hriechy. Žiadne nemá. Taký egoista nieje schopný prijať fakt, že sa míli. Pretože on má stále pravdu. Je si svojou pravdou istý. Veď ako by sa mohol mýliť, keď sa riadi faktami, prijimaním skutočnosti a logickým uvažovaním? Taký egoista nieje schopný povedať svojmu egu, „sorry kámo, možno ťa mám najradšej, ale teraz nemáš pravdu“. Egoista je stále ublížený. Taký človek má tendenciu utiecť hneď, keď na neho niekto znesie vlnu kritiky. Beží urazený pod posteľ a hladká si svoje rany ľútosťou nad samým sebou a odsudzovaním ľudí, ktorí na neho to zlo vyklopili. Hneď sú znich nepriateľia a to aj v prípade, že to sú jeho najbližší. Smutné je, že tomuto egoizmu učia deti sami rodičia od útleho veku tým, že ich nerešpektujú. Takže máme tu ľudí z ktorých svet okolo nich, správanie ľudí okolo nich a ich genetické dispozície urobili to, že majú silné ego tj. najviac lásky dávajú sebe. Potom tu máme ľudí, ktorí neboli týmto postihnutí a osud im dal možnosť spoznať pravdu. Títo ľudia nemusia byť formálni veriaci, no robia to, o čom sa píše v biblii. Jediný spôsob ako sa stať skutočným veriacim, je nájsť svoje hriechy. Veriaci je ten, kto v kostole nemusí predstierať, že si mysilí že má hriechy, ktoré ľutuje. Veriaci ani nemusí chodiť do kostola, aby svoje hriechy ľutoval, on o nich totiž vie. Vie koľko krát denne súboj s vlastným egom prehral a ľutuje to. Úprimne sa preto vie ospravedlniť. Keď vidí druhého, že mu dal lásku, tak mu úprimne poďakuje. Má nadhľad na vec a vie, čo je vo vzťahu medzi ľudmi dôležité. Každý deň bojujem so svojim egom, pretože všade je plno nástrah(ako napríklad situácia v ktorej je rodič, keď ho nerešpektuje vlasté dieťa), do ktorých keď spadnem, bránim si svoje ego tým, že aj ja opätujem paľbu napr. tak isto nerešpektovaním, neuznávaním toho druhého. Kto do teba kameňom, ty do neho atómovou bombou, nie? Keď som bol dieťa väčšiu logiku mi dával výraz „Oko za oko, zub za zub“ ako „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“. Ja viem, je to smiešne, skladať kompliment človeku, ktorý vás práve urazil. No každý kto vás urazil, nato mal dôvod. Tak či onak, veriaci človek sa iba usmeje a povie, ja viem. A tým nepriateľom môže byť rodič, syn, dcéra, brat, manželka, svokor, sused, ... Bohužiaľ to, že budeme dávať svoju lásku ľuďom napr. tým, že sa budeme snažiť rešpektovať všetkých ľudí okolo seba neznamená, že oni nás budú rešpektovať tak isto. Myslieť si to by bolo trocha naivné. Existuje totiž stále viac ľudí, ktorí nechápu, čo mu tým milujúci človek chce povedať, keď ho poslúcha napriek tomu, že sa na neho kvôli jeho egoizmu všetci iní vykašlali. Častokrát pôsobí takýto milujúci človek ako slaboch, ktorý nevie buchnúť do stola a častokrát tým môže dokonca tomuto egoistickému človeku uškodiť . Dva príklady: 1) Milujúci rodič sa snaží podporiť svoje dieťa, ktorému sa rúca vzťah(napr. manželstvo) tým, že ho podporuje v myšlienke, že to je chyba iba toho druhého partnera(posiluje jeho ego). 2) Milujúci rodič rozmaznáva svoje dieťa(posiluje jeho ego). Nieje dávať lásku ako dávať lásku. Nedá sa povedať, čo je stále správne robiť. Aký prístup zvoliť. Niekedy je dobré dať najavo svoje emócie. Niekedy je dobré nechať človeka sa popáliť. Ale určite vždy je dobré chyby robiť a ľutovať ich. Poučiť sa znich. Tak čo je to ten pravý kresťan, ktorý v kostole nepredstiera že si myslí že má hriechy, ktoré ľutuje? Veriaci človek vytvára akýmkoľvek spôsobom ľuďom okolo seba vhodné podmienky k tomu, aby boli schopní milovať blížneho svojho viac ako seba samého. Viera je schopnosť otvárať oči ľuďom, ktorým svet oči násilím zavrel. Ako prekonať svoje ego? V prípade konfliktu názorov by to znamenalo pozrieť sa na vec očami druhého. Iba odtiaľ dokáže človek vidieť svoje chyby, pochopiť reakcie toho druhého a odpustiť mu. V tom nám pomôže láska, ktorú nám ten dotyčný dáva. Viera je schopnosť vidieť, že v hádke nieje dôležité kto má pravdu, ale kto dokáže svoju pravdu obätovať tomu druhému ,pretože vie, že ani jeho pravda nieje dokonalá. Veriaci človek má malé ego, ale silné sebavedomie. Pre mňa sa ľudia nedelia na kresťanov a nekresťanov. Všetci sa delíme na veriacich a neveriacich. Tí ktorí vidia svoje slabiny a to ich robí silnými a tí ktorí sú silní iba sami pred sebou. Keď sa ma nabudúce niekto opýta, či som veriaci, poviem mu: Snažím sa veriť, že robím chyby a ľutovať ich. Pokiaľ podstatou vašeho vierovyznania nieje práve toto, tak potom nieste veriaci. V článku stotožňujem vieru iba s kresťanstvom. V skutočnosti hovorím iba o tom, čo pre mňa viera znamená. Hovorím o tom, čo som prijal za správne z kresťanstva. Veriť neznamená byť formálne kresťan či príslušník nejakého iného náboženstva.