normálny

Nedávno som na internete videl video, v ktorom vysvetľovali, prečo je dnešný systém vzdelávania už zastaralý. Keď som nad tým uvažoval, tak okrem toho, že ako študent predposledného ročníka vysokej školy môžem povedať, že som do života maximálne nepripravený, som prišiel aj na to, že od naozaj slobodného človeka mám a takýmto tempom aj budem mať stále ďaleko. Po tvrdých rokoch štúdia som pripravený iba na jednu vec, a tou je(s pomocou božou či skôr známosti ) stať sa niekoho zamestnancom, ktorého zmysel života je zarobiť čo najviac peňazí tým, že sa bude pchať do ... , pod neustálym tlakom znášať zlaté vajcia a držať hubu a krok. Na tom zarábať peniaze alebo snažiť sa o zarobenie čo najviac peňazí nieje nakoniec nič zlé. To čo ma ale štve je, prečo ma na to nikto neupozornil. Prečo mi nikto nepovedal, že kvalitné vzdelanie nieje zárukou kvalitného budúceho zamestnania a života.

Človek sa narodí, chodí do škôlky, (lebo rodičia na neho nemajú čas, pretože sú zaneprázdnení bytím zneužívaní v práci, aby na konci mesiaca mohli tretinu výplaty darovať štátu, polovičku nájomcovi(či banke za hypotéku) a šestinu nechať v hypermarkete za najlacnejšie jedlo. Nakoniec mu neostane ani aby si dal do ponožky, aby mal na prežitie, keď nastanú zlé časy) potom ide do školy, kde ho naučia strašne veľa vecí. Naučia ho tam takmer všetko, iba to nie, ako žiť aby jeho deti na neho nemuseli väčšinu dňa čakať, kým príde večer domov z práce, keď ho chcú vystískať. To znamená, že ho tam naučia iba presne to, čo naučili jeho rodičov. On začne teda chodiť do práce a na konci každého mesiaca čakať na peniažky, z ktorých si už ako prvý odkrojil zamestnávateľ a štát, za ktoré si kúpi strechu nad hlavou v noci, jedlo, oblečenie, benzín do auta, zaplatí poistky, energie, telekomunikácie a rôzne splátky. Z 99% prípadov takémuto človeku nič neostane a pokiaľ by mu aj niečo ostalo, tak si za to kúpi lieky, aby sa vyliečil z civilizačných chorôb, ktoré musí znášať ako následok svojho spôsobu života.

Ono to nieje zas až také zlé ako by sa zdalo, pretože napriek tomu, že takto žije väčšina ľudí, to je iba nižšia vrstva. Stredná vrstva totiž už v dnešnej modernej dobe zarobí dosť peňazí nato, aby si na konci mesiaca mohli kúpiť toľko (na druhý pohľad zo smrteľnej postele) totálne a maximálne neuveriteľne zbytočných vecí, koľko im len peňazí ostalo. S týmito vecami sa ich život postupne stáva viac pohodlný. A to je dobre, pretože v dobe, keď sa tohoto človek strednej vrstvy dožije, už na svoje staré ubolené kolená pohodlie a teda aj dobré podmienky na relaxáciu a liečenie potrebuje. Takýto spôsob života už niekto nazval “potkaní závod“ : Príjem = Výdaj, Budúcnosť = V prdeli. Človek behá dokolečka na mieste v behátku, až kým mu na to dôjde dych.

Ja viem, že nie každý môže byť pánom mesta, že musí existovať niekto kto sa má horšie, aby existoval aj ten, kto sa má lepšie. Ale v dnešnom svete plnom informácií sa nenašiel nikto, kto by mi povedal, že keď jedného dňa vyletím z domu z pod ochrany mojich otročiacich rodičov, budem sa musieť stať takým istým otrokom, keď chcem “normálne“ žiť. Normálne žiť pre mňa znamená to, čo robí väčšina ľudstva iba 5 týždňov do roka! 5 týždňov! To je na smiech. A prečo? Aby som si mohol kúpiť všetky tie veci, ktoré by sa mi teraz pravdupovediac zišli, ale keď si ich už budem môcť dovoliť, tak mi budú nanič?

Akú cenu má pre vás hodina vášho života? A hodina strávená s vašími najbližšími? Hodina strávená skutočnou zábavou? Tento článok je venovaný všetkým ľuďom, pre ktorých ich práca nieje zábava. Takých, pre ktorých je práca zábavná je ajtak minimum, inak by sa práca nevolala práca, ale zábava. Tento článok je pre tých, ktorí musia tvrdo makať, aj keď ich to už po tých rokoch nebaví. Teraz to pošlem každému zamestnávateľovi ako môj motivačný list, aby všetci vedeli, “voco tady kráčí“. Potom keď ma odmietnu, sa budem usmievať. Pretože budem vedieť, že od toho dňa pôjdem iba jednou možnou cestou, cestou, na ktorej som ja sám svoj vlastný stojca môjho šťastia a zamestnávateľ v jednom napriek tomu, že ma otom v škole vôbec nič nenaučili.

Čo by som teda navrhoval robiť ľuďom, ktorí nechcú celý život robiť na niekoho iného? Robte všetko preto, aby ste nemuseli! Nenechávajte vaše deti doma celý deň samé len preto, aby keď pôjdete do obchodu, si mohli kúpiť značkové veci. Nestojí to za ten čas strávený otročením. Neutrácajte peniaze zbytočne, kúpte si za ne radšej kratšiu pracovnú dobu. Alebo ich investujde do niečoho, čo vám nebude ťahať z vreciek ešte viac peňazí. Iba tak budete možno jedného dňa mať v živote viac času žiť, ako tých prekliatych 5 týždňov do roka.